Solitérka na cestách, v hotelovej izbe nahrávajúca „duety“, v ktorých na seba naráža nespútane špinavá gitara s vášnivým „banshee“ alter egom? M-hm, ona... Zbohom.

Ruka stiera usadený prach z tvrdých dosák archaického zošitu. Dvíhajúc vysypáva zožltnuté fotografie z čias, kedy bola fotografia udalosťou. Strojené pózy, ostré črty, napriek honosnému oblečeniu nezapierajúce tvrdé poveternostné podmienky anglického vidieka devätnásteho storočia. A medzi nimi ona, plachá hrdinka, zapadajúca do kníh sestier Brontëových, pamätajúca staré lásky, prežívajúca tie nové už iba vo fantáziách vlastného denníka. V hrubých, zatvrdnutých stránkach so žltými škvrnami po rozliatom čaji, víne, petroleji... Alebo iba obyčajnom čase. Žena, ktorá nie je starou matkou nikomu a na ktorú spomínajú už iba ojedinelé relikvie v chátrajúcej viktoriánskej usadlosti. Uprostred múrov ako keby sa stále ozývali zvuky klavíra a prievan v rozbitých oknách akoby rezonoval stopäťdesiat rokov starým kvílením.

To nie je jediné, v čom sa PJ HARVEY vracia v čase - nadviazala takisto stratenú spoluprácu s Johnom Parrishom a Floodom, ktorí sa producentsky podpísali aj pod jej staré (a najúspešnejšie) albumy „To Bring You My Love“ a „Is This Desire?“. Z predošlého počinu zostala esencia samotárstva, hoci posunutá o oktávu vyššie. Prvá singlovka „When Under Ether“ vyčnieva iba trochu, vo všeobecnosti však album tvoria menej nápadné kompozície, evokujúce dojem koncepčnosti - všetky sa vyznačujú tichom a kľudom. Polly Jean opäť nahrala všetky nástroje sama, navyše inštrumentálnu stránku albumu tentokrát postavila na klavíri, ktorý neovláda: „Je skvelé komponovať hudbu počas učenia sa hry na nástroj... Oslobodzuje to fantáziu.“ Biela krieda opakuje dlhoročnú spriaznenosť umelkyne s americkým kontinentom. Image Polly Jean by kľudne mohol odkazovať na spomínané viktoriánske Anglicko, ako aj na obdobie amerických usadlíkov, či Amishov kdesi v Pennsylvánii. Počuť striedme a originálne použitia banja, „klasické“ minimalistické klavírne figúry miestami americky dokresľuje typický „honky-tonk“ zvuk... A čo bolo vždy u PJ najdôležitejšie, jeden zo svojich najväčších vzorov – Boba Dylana – nezaprie zrejme nikdy.

Stačí málo sympatii ku speváčke a väčšina skladieb sa svojou úprimnosťou a citovou nástojčivosťou automaticky zaryje pod kožu. Nestranný poslucháč si všimne mierny pokles kvality uprostred albumu. Nejde o to, že by skladby boli akokoľvek samoúčelné, iba sa spomedzi nich vytratí to „zaujímavé smerom von“. Výnimka príchadza až s trochu živšou „The Piano“, ostrovom života medzi záplavou plošnej éterickosti. „White Chalk“ je vytvorený podľa súčasných predstáv o dobrom albume. Namiesto vytŕčajúcich zážitkov sa snaží pôsobiť ako celok, namiesto poprehadzovateľných trackov očakáva, že ho bude poslucháč počúvať po celých, tridsaťštyriminútových dávkach. To však bohužiaľ nedokáže každý. Alebo chvalabohu?

PJ HARVEY v roku 2007 nie je žiadna lacná drzá hudobná „štetka“, ktorá sa ponúka na všetky strany. Zaraďuje sa tak medzi svojich kolegov Tori Amos, či Thoma Yorkea, ktorí v nedávnej dobre priniesli rovnako náročné albumy. „White Chalk“ nie je album pravidelne rozložených veľkých momentov a jeho charizma nie je ani veľmi apelujúca. Krásne zapadne do mozaiky istého rozpoloženia, no predsa mu chýbajú tie opraty, ktoré kedysi PJ dokázala tak pevne držať v rukách a ktoré sa teraz už len hompáľajú pod koňom, osedlaným tajomne pasívnou vílou.

Ako hodnotím niektoré predošlé albumy?
To Bring You My Love [1995] - 8.5/10
Is This Desire? [1998] - 9/10
Stories From The City, Stories From The Sea [2000] - 10/10
Uh Huh Her [2004] - 7.5/10